Môj najkrajší sen

1.deň

Moje viečka pomaly klesali ako rolety na okne a myseľ sa chystala odpočinúť si.

„Čo sa mi tentokrát bude snívať?“ opýtala som sa sama seba. „Bude to tmavá tajomná miestnosť? Alebo naopak, prechádzka ružovou záhradou?“

Naplno som sa ponorila do spánku. Moje telo začínalo oddychovať a fantázia pracovať. Vytvárala akési obrazy a ja som si uvedomila, že začínam snívať.

„Kde som?“ zmätene som sa opýtala v duchu. Keď som chcela snívať sny, chcela som, aby to bolo miesto, ktoré poznám. Ale toto miesto bolo „iné“.

Otáčala som sa okolo svojej osi a zúfalo hľadala dvere či okno v bielej miestnosti. Hľadala som ľudí, ale zbytočne. Uvedomila som si, že v tomto sne som sama. Alebo som sa mýlila? Jeden váhavý krok a za ním nasledoval ďalší. Vydýchla som si. Mala som istotu, že podlaha sa nepreborí ako v iných mojich snoch. Žmúrila som do diaľky a snažila sa rozpoznať akýsi neidentifikovateľný tvar pred sebou. „Záhadný“ tvar sa začal približovať. Bol stále bližšie a bližšie.

Keď bol predo mnou vedela som, o čo ide. Boli to iba dvere, ktoré som sa tak urputne snažila nájsť. Chytila som kľučku, keď...

Zároveň so zvonením budíka som vystrelila do sedu.

„To bol teda sen,“ pomyslela som si.

2.deň

Celý deň som sa snažila nemyslieť na môj „záhadný“ sen. Ale mala som pocit, že tie dvere čakajú len a len na môj ďalší dotyk pod ktorým by sa otvorili.

Tak ako minulú noc, aj túto som začala snívať. Nemyslela som si, že sen bude pokračovať tam, kde skončil. Ale, opak bol pravdou. Moja ruka pevne a kŕčovito držala kľučku. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Zaprela som sa do dverí a tie sa pomaly otvorili. Počula som šepot, ktorý vychádzal spoza nich. Snažila som sa rozoznať hlasy. Ale išlo to veľmi ťažko.

Dvere som viac otvorila a hlava mi vkĺzla dovnútra. Od prekvapenia som otvorila ústa. A ja som si myslela, že v tomto sne som sama. Ale nie. Predo mnou pobehovali ľudia v bielych plášťoch.

„Kde som?“ Druhá, tá istá otázka za dve noci. Rozmýšľala som, ale neúspešne. I keď tá biela miestnosť mala s niečím spojitosť, nevedela som akú. Zúfalo hľadajúc známe tváre som pobehovala okolo jedného miesta.

„Som tu sama?“ pýtala som sa nahlas.

„Nie si,“ niekto mi odpovedal. Ten hlas bol tak blízko. „Poď so mnou,“ šepol a pritom som cítila, ako ma niečo chytilo za ruku.

„Ďalšie dvere?“ zamrmlala som. Asi áno, pretože sme do nich vstúpili. Očakávala som, že konečne zistím o čom je tento sen, ale pravda bola iná. Myslím, že toto nebola posledná noc

záhadného sna.

3.deň

Bude to konečne posledná noc? Noc, kde sa dozviem pravdu alebo nie? Najviac sa však bojím, aká to bude pravda a čo sa za ňou skrýva.

Vlastne som ani nevedela, kto má v skutočnosti ťahá za ruku, keď som konečne zaspala a snívala.

Ďalšie dvere sa zjavili oproti mne. Tie sa pootvorili a ja som mala možnosť vidieť kúsok ďalšej miestnosti. Jemne som do nich postrčila, aby sa dokorán otvorili. Moja zvedavosť a zároveň i zdesenie ma popohnali dopredu. Vstúpila som do miestnosti. Čakalo ma tam milé prekvapenie. Moja rodina. Celá rodina stála okolo jednej postele a na nej ležala moja mamina.    V ruke držala akýsi malý balíček. Balík začal plakať.

„Odkedy balíky plačú?“ pomyslela som si. Bolo to zabalené dieťa. Mamina sa na mňa milo usmiala:„Tvoja sestrička,“ oznámila mi. Hľadela som na jej tvár a snažila sa vyčítať, či si zo mňa nerobí srandu. Ale nie. Ja mám malú sestričku!

Kiežby takýto sen predstavoval skutočnú realitu. Ale v snoch predsa iba snívame. Raz sa to splní, inokedy nie.

Škoda, že v mojom prípade padla voľba na druhý prípad. Zatiaľ. Ale...